1. Útok žravých slimákov
Myslím, že to bolo niekedy začiatkom minulého roka (2005). Záujem čarodejníkov vo Veľkej sieni práve pútala ostrejšia výmena názorov medzi vtedajším tajomníkom školy Apofisom de Corristom a niektorým z profesorov, už si na podrobnosti nepamätám, pretože odrazu vstúpil do miestnosti pán riaditeľ... či vlastne vtedy ešte profesor Elénére, so šokujúcou správou o invázii žravých slimákov v Chile. Záujem všetkých prítomných sa okamžite sústredil okolo slimákov.
Pozorne sme sledovali nové správy o postupujúcej invázii, no neverili sme, že by raz azda slimáky mohli ohrozovať aj nás, či našich miláčikov. Mýlili sme sa. Po dlhšom čase sme začali nachádzať slizové stopy na chodbách, niektoré školské pomôcky ale aj niektoré osobné veci boli úplne od slizu, či ohlodané, školské metly takmer nepoužiteľné. Žravé slimáky napadli našu školu. Začínali sme sa obávať o svoje životy, i životy svojich zvieracích miláčikov, fanúšikovia metlobalu (famfrpálu) sa zase strachovali o svoje milované metly (košťata)... každému ležalo na srdci to, čo mu bolo najmilšie. Vtedy sa niektoré havraspárske študentky podujali vziať situáciu do vlastných rúk. (Ak si dobre pamätám, na akcii ... sa zúčastnili bibi střeštěnka, Sarah Clarissa Cordis a Tatokalan Watanka.) Kdesi v múdrych (alebo nemúdrych?) knihách vyčítali, že slimáky nedokážu odolať dobrému čerstvému mäsu, presnejšie - živému. Rozmýšľali, ktorého živého tvora by mohli teda použiť na oslobodenie školy od tejto hávede, tvora, ktorý by bol dostatočne mocný a rýchly, aby slimákov odniesol dostatočne ďaleko. Keď tu im zrak padol na komôrku profesora Alecata, v ktorej ukrýval svojho miláčika, gryfa Bílopírka. Od myšlienky k činu nebolo ďaleko a tak milé dievčatá nalákali gryfa do Veľkej siene. Keď ho slimáky zacítili, okamžite naliezli na neho a začali ho ohryzovať. Tu sa situácia dievčatám vymkla z rúk, a úbohý gryf utrpel väčšie zranenia ako predpokladali. No dá sa tiež povedať, že sa záchranná akcia podarila a nešťastný Bílopírko odniesol žerúce slimáky na svojom chrbte kamsi na Sibír.
Reakcie nešťastného hľadajúceho... a rozzúreného najduvšieho profesora Allecata radšej nebudem opisovať. Pergamen by to nemusel zniesť. Každopádne dievčatá neminul prísny trest, a každý deň museli chystať vyberané jemné zmesi pokrmu pre pomaly sa uzdravujúceho gryfa. Všetci sme to úbohé stvorenie ľutovali, a chodievali sme ho navštevovať - samozrejme až po dlhšom čase, keď sa trocha upokojil, bol skutočne v biednom stave (gryf, nie profesor - profesor vlastne tiež - v závislosti od stavu svojho miláčika). Kolega Aramor sa oň vzorne staral, kedykoľvek len trochu mohol, robil mu spoločnosť a so smútkom rozprával ako sa pomaly uzdravuje.
2. Slimačia chripka
- alebo ešte to neskončilo.
No, od slimákov sme ešte stále nemali pokoj. Väčšina síce odletela na Bielopierkovom chrbte na Sibír, ale nanešťastie nie všetky. Istá zmijozelská študentka, verme že zo zvedavosti a túžby po vedomostiach, si jedného nechala - v lepenkovej škatuli. Nuž, nápad nie práve prezieravý. Slimák veľmi rýchlo prehrýzol stenu škatule a už sa aj plazil po Veľkej sieni. Avšak spomínaná študentka ho rýchlo znova ukryla skôr, akoby ho stihol spozorovať niektorý z profesorov, a pokračovala vo svojich pokusoch s jeho krmením. Dá sa povedať, že sa o svojho zverenca vzorne starala. Dosť pozorne na to, že jej počin nebol odhalený - až kým...
Priestormi hradu sa začalo ozývať podozrivé kýchanie, kašľanie, ochkanie, jajkanie... Z nachladnutia to už nemohlo byť, v hrade sa kúrilo dostatočne. Ale čoraz viac študentov, i profesorov a zamestnancov školy sa sťažovalo na bolesti a trpelo najrôznejšími príznakmi nemoci.
Pán riaditeľ nariadil urýchlene dostavať nemocničné krídlo a sám sa veľmi aktívne podieľal na jeho dostavbe. No to sa už po chodbách potulovali poblednutí a nazelenalí čarodejníci s podivnou triaškou v tele. Ku koncu sme už len polihovali vo Veľkej sieni, či tí, ktorí sa sem nestihli doplaziť roztrúsení po chodbách čakali, kedy sa smrteľný tras zmení na definitívny koniec. V myšlienkach sme uzatvárali stávky, či tu po smrti budeme môcť ostať ako duchovia, alebo či azda mocný mág a slnko naše jasné, najmúdrejší architekt, staviteľ, lékouzelník, a veľký magič, pán riaditeľ Nimrandir Elénére stihne včas zastaviť postupujúcu nemoc a všetkých nás zachráni. No pohľad na jeho zelenú postavu v smrtelnej triaške nepôsobil veľmi povzbudzujúco.
Denná tlač niesla správy o postupujúcej epidémii slimačej chripky...
10. 03. 2005
Po mudlovském světě proniká tato fenomenální nemoc i k nám ...
Šnečí chřipka by měla dorazit do několika týdnů či dnů. MK proto varuje: Chraňte se, neriskujte své zdraví! Tento zmutovaný vir na vás může číhat kdekoliv, proto se vyhýbejte větším kumulacím lidí, kde se dobře daří bacilům.
"Ano, jistý nápor očekáváme, na chřipku jsme připraveni," tvrdí lékaři.
S dalším vývojem situace se přihlásíme v nejbližších dnech.
Denni věštec
„Kééééjch! Neskoro. Kašli kašli... Zdá se, že chřipka už dorazila ... Ochic ouuu... =o( Hepčíííííííííííí“
Čo nám bolo platné vedieť ako sa zákerná choroba volá, keď sme na ňu mali všetci pomrieť?
Zásielka liečivých elixírov z ministerstva dorazila v poslednej chvíli, presne v tej chvíli, keď bolo dostavané nemocničné krídlo a ošetrovňa bola naplnená uzdravujúcim liečivým ovzduším. Všetci kašľajúci a kýchajúci chorí sa tam okamžite nahrnuli, tým, ktorí nevládali niekto pomohol a plnými dúškami sa snažili uzdraviť. Aby šlo liečenie rýchlejšie, sám pán riaditeľ sa obliekol do bieleho plášťa a obväzoval, sadroval, natieral liečivými masťami, nútil prehltnúť elixír... Len aby čím skôr pacienti znova nadobudli vytúžené zdravie.
3. Ťažké začiatky ošetrovne
- alebo netušené účinky žltého elixíru
Slimačia chrípka našťastie čoskoro ustúpila. Študenti i profesori sa mohli znova nerušene venovať štúdiu. No ešte vždy sa podchvíľou objavil niekto nedoliečený, kto znova rozširoval nákazu. A tak novootvorená ošetrovňa nikdy nezívala prázdnotou. Dostali sme novú milú šikovnú a pozornú ošetrovateľku madam Gipsy von Marlett, no vo voľných chvíľach pri liečení vypomáhal aj kolega Nekro Gravedigger a dokonca sám pán riaditeľ Nimrandir Elénére. Ako inak, veď chcel vlastnými rukami vyskúšať účinok viacerých elixírov (lektvarů), ktoré sám vynašiel. S obľubou používal na všetky ťažkosti najmä ten žltý. „Ten žlutý,... ten mi zabírá i na revma...“ Aj ja som v tých dňoch trávila veľa času v ošetrovni a snažila som sa pacientom pomáhať aspoň morálne.
Jedného dňa, presnejšie, keď sa deň stretal s nocou, sa do ošetrovne preplížila istá zmijozelská študentka ukrývajúca svoju tvár v papierovom vreci. „Co se vám stalo, někdo vás zasáhl ošklivou kletbou? Nebojte se, ten pytlík lehce odčarujeme,“ prihovoril sa jej láskavo pán riaditeľ. „Nie, nie, ten nedám dole, už nikdy neukážem na verejnosti svoju tvár!“ zanariekala oná študentka, v ktorej sme podľa hlasu spoznali Charlote van Child. Skúšala nový elixír vlastnej výroby na skrášlenie svojej pleti, ale odpoveďou jej bola veľmi nepekná alergická reakcia.
Ale neexistuje situácia, ktorú by náš pán riaditeľ nezvládol. Vzal do ruky sadru a ako natiera tak natiera, o chvíľu bola celá Charlote ukrytá v sadre. Len malý otvor pre ústa a nos nechal voľný. No čo to? Slečna Child sa sťažuje, že jej sadra na tvári tvrdne a sťahuje, nemôže dýchať, dusí sa... prítomný mrzimorský študent, čerstvý prvák, Silvester Bluenger sa okamžite chopil kladiva, ktoré tu kdesi ležalo ešte zo stavby, a dal sa rozbíjať schnúcu sadru na slečne Child. Včas som ho zastavila, skôr akoby tým veľkým neohrabaným nástrojom stihol slečne ublížiť a vzala som do ruky nožnice - nie malé. Ešte nie celkom zatuhnutú sadru sme spoločnými silami rozstrihli a slečnu Charlote sme spod nej vyslobodili.
Po životodarnom nádychu však znova spustila nárek. Tentoraz ju vraj celá tvár bolí, štípe, páli... spolu so sadrou jej zliezla aj časť pokožky. Nuž, aj majster magič sa utne. Slečna bola namiesto čaroliečivej sadry ošetrená obyčajnou murárskou, ktorá tu ostala ešte po stavebných prácach. Slečna Charlote už nemala veľa odvahy zveriť svoje liečenie do niečích rúk, ale vlastne jej ani nič iné neostávalo. Vlastne si už nepamätám, ako to s jej tvárou dopadlo, určite dobre, veď sme ju mohli ešte dlhý čas stretávať na chodbách hradu s jej milou usmievavou tváričkou a filozofickou poéziou.
No slečna van Child nebola jediná, kto sa mi v ten večer zapísal do pamäte. Prichádzali ešte mnohí nemocní a každému pán riaditeľ podával ten pravý elixír (lektvar). Ako som už spomínala, žltý bol jeho najobľúbenejší. Ako noc pokročila, i na pánu riaditeľovi boli badať známky únavy a nakoniec, hoci ešte na ošetrenie čakalo zopár študentov, bezmyšlienkovite odišiel niečo si mrmlúc o žltom elixíre... Nečudo, že v niektorých študentoch týmto správaním vzbudil istú nedôveru práve v spomínaný žltý elixír, nanešťastie chvíľku po tom, ako ho na riaditeľovu radu požili.
Konkrétne išlo o už vyššie spomínaného Silvestra Bluengra, ktorý bol pred chvíľou svedkom zámeny sadry a problémov z toho prameniacich. Nie som si istá, či pán Bluenger je slabšej povahy, alebo toho v ten deň bolo na neho skrátka priveľa - oslabený chorobou a po všetkých tých stresujúcich zážitkoch, iste aj silný elixír pridal svoj účinok. Kto vie, možno sa niekto pokúsil použiť na neho dáku nepríjemnú kliatbu. Skrátka Silvester začal blúzniť, trpel stihomamom, stále videl hrozivé dôsledky požitého elixíru, zdalo sa mu, že umiera a vykrikoval hrozné veci, čím desil ostatných pacientov. Nakoniec sa nám ho spoločne s Elerin Portmenovou, vtedy ešte rovnako mladučkou mrzimorskou študentkou, podarilo upokojiť. Silvester zaspal nepokojným spánkom, no zo sna ešte stále vykrikoval hrozivé predpovede o smrtiacich účinkoch elixíru. Keď napokon utíchol, poprosila som Elerin, aby ho postrážila a odvážila som sa na chvíľu odbehnúť do Veľkej siene. No ani som si poriadne nesadla za stôl, že konečne zjem niečo malé namiesto večere, ktorú som v ten deň už nestihla, Elerin dobehla, vraj Silvester znova vyvádza. Neostávalo mi iné, ako sa znova vrátiť do ošetrovne, a pokúsiť sa ho upokojiť. Tentoraz som ostala v nemocničnom krídle celú noc, a pán Bluenger v spánku objímal môjho plyšového jazveca. Jeho mäkkosť a teplo dodávali pokoj jeho snom.
Tento mrzimorský študent pociťoval ešte niekoľko dní isté problémy a stavy nepokoja, avšak pomaly odznievali, a čoskoro sa z neho stal mocný mladý muž, nádejný člen famfrpálového mužstva a šikovný študent. Hneď nasledujúci mesiac sa preslávil ako mrzimorský skokan mesiaca. Elerin to postupne dotiahla na prefektku a nakoniec až na miesto primusa. (Poznámka vydavateľa: Teraz už dospelá Elerin Portmenová pracuje ako krotiteľka škrkien a inej hávede nás na Hogwarts otravujúcej.)
4. A čo sovy?
- alebo slimačia chripka útočí aj na zvieratá
Asi vás zaujíma, ako to pokračovalo so slimačou chrípkou. No ešte predtým by som mala opísať ako to vôbec začalo s chovom sov na našom hrade. Presnejšie ako som ja začala s chovom svojho miláčika. Takže si dovolím zatiaľ ešte trošku pozmeniť nadpis:
4. A čo sovy?
- alebo ako som dostala svojho prvého miláčika
Hm, ani toto nie je správny nadpis, to by som musela začať písať o rodinke Skočkových, mojich cvičených blchách, ktoré som si priniesla ešte z domova. Ako študentka som ich niekedy požičiavala na noc najlepším kamarátkam - nech majú trošku pestrejšiu stravu (blšky, nie kamarátky).
A nesmela by som zabudnúť ani na húseničku Aničku, ktorá ešte vždy býva vo svojom červenom jabĺčku. Aničku som našla raz počas skorej rannej prechádzky hradnou záhradou. Zablúdila som až do ovocného sadu, a šťavnaté jabĺčko, Aničkin domček tak lákal k zahryznutiu. No keď som húseničku objavila, už som nemala to srdce jej pochrúmať dom. Skamarátili sme sa, a tak teraz býva u mňa, vždy jej prinesiem zo sadu čerstvé jabĺčko, a ona mi svojím útlym tielkom kreslí na stole hyeroglify, či obyčajné písmená - tak sa rozprávame.
Ale späť k sove. Svoju prvú sovu som dostala do daru. Vošla som do svojej komnaty a tam, na okne sedela... očiskami gúľala... bola prekrásna :) Júj, ako som sa len tešila. Hneď som jej kúpila to najlepšie zrno, aké predávali na Priečnej ulici - hm, mali iba jeden druh - tzv. „základní zob pro sovy, nic moc, sem tam nějaký červík“, vyčistila som jej bidielko a poslala po nej prvý list. Bol to prirodzene ďakovný list za tak milý darček. Ešte som po nej poslala druhý list, ale tretí som už nemohla, sova sa nevrátila, a keď som sa lepšie poobzerala okolo seba, videla som, že mi chýba takmer všetok majetok. Ona to nebola sova, ale preoblečená straka - zlodejka.
Môj šľachetný darca ma však nenechal chudobnú, namiesto zamaskovanej straky mi hneď poslal novú sovu - tentoraz pravú školskú „opelichanku“, a stratený majetok sa mi pokúsil nahradiť hromadou kockovaných žlto-hnedých diek. Ktovie, načo mal u seba takú zásobu.
Sova dostala meno Keksík a verne mi slúžila dlhý čas. Až... až prišla epidémia slimačej chripky.
Všetci čarodejníci obývajúci prestory našej školy epidémiu šťastne prežili a už sa začínali tešiť z navráteného zdravia, keď ako blesk z jasného neba zasiahli naše uši nepríjemné správy. Zo školského sovinca sa pochvíľou ozývali zhrozené výkriky a študenti vychádzali s veľkým smútkom až zúfalstvom v očiach. Všetky sovy, ktoré boli v školskom sovinci, ostali mŕtve, skolil ich vírus, ktorému sme my odolali. Každý oplakal svoju sovu ako vedel, každý uvažoval o dôstojnom mieste pre jej posledný odpočinok. No kšeftár pán Kšetař z Vetšníctva u Kšeftaře promptne dal pripnúť na školskú nástenku výrazný oznam, ktorý hlásal možnosť predať aj mŕtvu sovu. Pán Kšeftař iste vie ako speňažiť čokoľvek.
Pod spomínaný oznam veľmi rýchlo pribudol kúsok pergamenu výraznej zelenej farby, na ktorom stálo:
„Mrtve sovy lze prodat, ale take darovat. Nepochybuji, ze vsichni vite, komu mate mrtve sovy darovat. .To je asi vsechno.
Nekro de Gravedigger.“
Nie som si istá, na čo mohli profesorovi poslúžiť mŕtve sovy, no tiež som sa rozhodla môjho nebohého Keksíka radšej darovať, než speňažiť. A mám také maličké podozrenie, že sa mi onedlho vrátil. V podobe kuvika hrobového (Sýček hrobařík), na ktorého stopercentne sedí popis uvádzaný v chovateľskej príručke: „Ačkoliv vzhledem i zápachem připomíná týden mrtvého výra, je sýček hrobařík velmi živý a (naneštěstí) dost přítulný. Patří k těm nejchytřejším, jaké si můžete pořídit. Ještě nikdy se nestalo, aby sýček hrobařík nedokázal doručit co mu bylo svěřeno. Říká se dokonce, že dokáže doručit dopisy i mrtvým.“
Hneď som ho aj vyskúšala, a poslala som po ňom pozdrav Hanibalovi do jazera. Doručil ho a zakrátko mi priniesol odpoveď. Dostal príznačné meno Smrtihlávek. Každý večer mu čítam rozprávky a hladkám ho po jeho strapatom perí, už k tomu ani nepotrebujem štipec na nos, a on sa ku mne láskavo túli a zobáčikom mi jemne šimrá ucho. Skrátka neviem si ani predstaviť, aký by bol môj život bez verného spoločníka, akým môj Smrtihlávek určite je.
Žádné komentáře:
Okomentovat