Prológ - Lidé
(alebo 0. kapitola o tom ako to neskončilo)
(23.11.2004)
Volám sa Letitia te Tiba a som obyčajná mrzimorská študentka. Vlastne niekto by mohol namietať, prečo tá skromnosť, keď nosím na svojom plášti prefektský odznak, no ja sa cítim rovnako plachá a neskúsená, ako keď som prekročila prah školy. ... No dobre, toto tvrdenie je trošku prehnané, predsalen to tu už tak trochu poznám a ... najlepšie to vystihujú slová: Túto školu milujem! :)
Mám tu už mnoho priateľov (Zera, Sarah, bibi, Peter, Mia, John, Thom, Noreen, madi, Linda....), nemôžem ich všetkých menovať, lebo by mi nestačil zvitok. Dnes napríklad sme sa nad kapustovou polievkou živo bavili s Nekrom, sediacim pri susednom zmijozelskom stole. (Poznámka vydavateľa: 23.11.2004 už bol Nekro The Gravedigger profesorom. Spomínaný rozhovor sa uskutočnil pravdepodobne o niekoľko dní skôr.) Rozprávali sme sa na večne živú študentskú tému - o domácich úlohách. Zhodli sme sa na tom, že napísať rozhovor medzi ministrom mágie a vynálezcom telefónu pánom Bellom bolo inšpirujúce, horšie bude urobiť si a opísať cvičenie relaxácie na mudlovskú psychológiu. Samozrejme, že sa náš rozhovor dotkol aj horúcej témy na škole o odchodoch ľudí z vedenia školy, ale rozhodli sme sa tieto starosti nechať tým ľuďom, ktorým patria a zbytočne to nerozmazávať. Približne podľa slov nášho kolejního riaditeľa profesora Nimrandira Elénére, ktorými sa snažil upokojiť rastúcu nervozitu študentov:
„Na všechny apeluji, aby plnili své povinnosti, věřte, že tak škole nejlépe prospějete.“
Uprostred rozhovoru nás vyrušil Rejšek, sova profesora Elénére. Rýchlo som si rozbalila list, ktorý mi doniesol a pustila som sa do čítania. Spoločne s madison (druhou prefektkou) a Reny (primuskou) nás v ňom ako nový kolejní riaditeľ žiadal o nejaké návrhy na zlepšenie chodu mrzimoru. Hneď som sa dala premýšľať, čo by som mala napísať. Po obede som sa vybrala do našej spoločenskej miestnosti, usadila sa k stolíku vykladanému žltým a čiernym kameňom a dala sa do písania. Bolo pol druhej, keď som list konečne uviazala sove na nožičku a poslala naspäť profesorovi. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som prešla dverami spoločenskej miestnosti... a za nimi nebolo nič - vôbec nič len hmla. Obzrela som sa a ani spoločenskú som nikde nevidela. Po chvíli strachu a tápania sa začalo trocha vyjasnievať, no po Bradavickom hrade nebolo ani stopy. Na veľkej zmrznutej kope snehu stála obrovská hnedá tabuľa s nápisom... už si ho presne nepamätám, no jeho zmysel hovoril: Tak tohle je konec.
Odrazu mi ostalo hrozne zima, a cítila som smútok a áno, aj hnev, pretože niečo, čo sme mali radi nám teraz ktosi vzal (doteraz si netrúfam povedať kto, a myslím že to ani nikdy skutočne nebudeme vedieť). No hlavne, chcela som sa o všetky pocity, túžby či, hoci nepatrné, nádeje podeliť s ostatnými... kde ich teraz nájdem, keď škola neexistuje?
Našťastie existovalo jedno miesto mimo školy, kde sme sa stretávali pri pohári ďatelinového piva. Do tej chvíle som význam toho miesta veľmi nevnímala, no teraz sa mi zdalo, že by som bez neho bola úplne stratená. Bolo to v pohostinstve Lidé v neďalekej dedinke. Tam sme mali miestnosť s príznačným názvom Hogwarts, kde sme sa niekedy zhovárali mimo dohľadu profesorov. (Poznámka autorky: teraz je miestnosť premenovaná na Za okny Bradavic. Nájdete ju na http://chat.lide.cz/index.fcgi?akce=rooms&auth=&category_ID=2 . Poznámka vydavateľa: Aj táto krčma časom prestala plniť svoju funkciu. Plne ju zastúpil Rosmertin hostinec U Tří košťat.) Zašla som teda tam.
Do neskorej noci som sedela nad pohárom ďatelinového piva. V hlave vírili mnohé myšlienky. Naša miestnosť na Lidech už zívala prázdnotou, len barman z času na čas hodil pohľadom, kedy konečne bude môcť vyložiť moju stoličku. No pohrúžená do myšlienok som nič z toho nevnímala. Okolo polnoci ma z myšlienok vytrhla profesorova sova. „Rejšek! Kde sa tu berieš?“ Rýchlo som rozbalila pergamen a čítala slová mrzimorského riaditeľa:
do takového stadia, že jsou Hogwarts smazány...
Hlavním důvodem proč píši je, že se ozývá mnoho lidí,
že by chtěli hogwarts obnovit. Pokud to bude jen trochu
možné a pokud bude zájem, rozhodně to uděláme.
Mluvim zde za sebe, Nekra a několik dalších.
Mám pořízenu zálohu databáze, takže se nemusíte
ani bát že byste přišli o své známky či body,
bohužel ale bude zřejmě nutné přepsat kódy stránek a
neobejde se to bez poradných změn. Byl bych rád,
kdybyste na Bradavice nezanevřeli. V soucasné době
už vám toho asi víc neřeknu. Rojí se plno otazníků,
ale až se bude vědet víc, mohu dát opět vědet.
Zdraví
prof. Nimrandir Elénére
„No téeda! Tak nie je všetko stratené. Zase to pôjde, len musíme chcieť!“ Chcela som tieto nádejné správy hneď povedať všetkým svojim spolužiakom. No, zdá sa, že už šli spať... Čo už, zaplatila som svoj účet, a šla tiež.
(najbližšie ďalšie dni)
Nad hlavami nám nadletovalo množstvo sov, obťažkaných najnovšími správami, nápadmi, čo by sa malo robiť, alebo len otázkami, ktoré sa rojili v našich hlavách. No žiadna sova nie je schopná rozniesť najčerstvejšie správy naozaj všetkým. Zdalo sa mi, že je toho hodne, čo by sme si chceli navzájom povedať, no nedalo sa všetky správy hovoriť zas a znova formou chatu napr. na Lidech. Skrátka cítila som potrebu nejakej vývesnej tabule, miesta, kde sa budú zhromažďovať všetky najnovšie informácie. A k tomu tiež trocha radostí aké sme zažívali v škole. Mám na mysli nejaké súťaže, a informácie o nás, či diskusný kútik, kde môže každý položiť otázku a kto vie, dá na ňu odpoveď.
Pustila som sa teda, s pomocou svojich spolužiakov do stavby jednej takej chalúpky. Pomenovali sme ju príznačne: Prozatimní Hogwarts. (Poznámka autorky: www.hogwards.websnadno.cz Poznámka vydavateľa: Táto chalúpka padla koncom roka. 2006 za obeť modernizácii a nevyjasneným majetkovým právam ohľadom pozemku, na ktorom stála.) Čoskoro sme mohli otvoriť jej brány pre všetkých, ktorí sa chceli dozvedieť, čo je nové. A povzbudivé správy pribúdali rýchlo. Už 25. 11. 2004 sme mohli vyvesiť tento oznam:
do pondělka bychom rádi zprovoznili Velkou síň.
Přihlašování do ní bude jmény i hesly z Hogwarts,
kolem této síně by postupně začaly růst nové
Bradavice: seznam soutěží, výklady, body, ...
Za zbytek rady, Nimrandir Elénére
Ďalšiu povzbudivú správičku napísala ešte v ten istý deň do diskusie samotná profesorka Sefrenie z Ylary. A na druhý deň (26.11.2004) v popoludňajších hodinách (presne o 16:15) vošiel do „našej“ miestnosti na Lidech rozstrapatený profesor Elénére a zvolal tak, aby ho všetci počuli:
A znova sa vybral do mrazivého novembrového vetra, aby ďalej pracoval na obnove školy. Túto informáciu potvrdil v našej chalúpke aj profesor Nekro Gravedigger týmito slovami:
Prozatím řešíme neočekávané problémy s nedostatkem uhlí.
(Mrazy letos uhodily...)
Ale již brzy bude naše škola fungovat normálně.
Co normálně, o mnoho lépe než předtím!
Buďte vítáni
Váš Nekro
Musím tu pripomenúť, že mnohí študenti i profesori sa snažili niečo robiť pre záchranu našej školy. O mnohých aktivitách som sa nikdy nedozvedela, o iných len málo, ale čo bolo asi pre znovuotvorenie školy najdôležitejšie, bol záujem a nadšenie ľudí. Všetkým zainteresovaným dodávalo silu pracovať a presvedčenie že to má zmysel.
Kapitola prvá - Uhelné prázdniny
(alebo 1. kapitolka o tom ako sme kýchali.)
Pri vstupe do školy nás čakalo privítanie od pána profesora Elénéra:
.
Vítáme všechny studenty i profesory ve škole.
Vzhledem k tomu, že zimní počasí
přišlo nečekaně brzy a nutno podotknout,
že takovou změnu nečekali ani meteorologokouzelníci
ministerstva kouzel, nejsou na škole dostatečné zásoby uhlí.
Dle opatření vedení školy je v provozu pouze
krb ve Velké síni. Žádáme studenty aby zbytečně
necourali po škole, neboť hrozí akutní nebezpečí přimrznutí.
Tímto se také do doby znovuzateplení vyhlašují
mimořádné uhelné prázdniny.
Věříme že studenti dobře využijí nabytého času
k zapojení se do vyhlášených soutěží
a pozvednutí bodového skóre pro svou kolej.
Profesorstvo zase k přípravě svých budoucích výkladů.
Ehm, také upozorňujeme, že házení
sněhových koulí uvnitř prostor hradu
je bráno jako přestupek vůči školnímu řádu.
A teple se oblečte.
Nimrandir Elénére
Študenti poväčšinou radostne štebotali nad šálkou teplého čaju vo Veľkej sieni. No poniektorí sa radšej venovali zimným radovánkam, ako stavanie snehuliakov, či guľovačka so samolietacími snehovými guľami. Veru postavili sme veľa prekrásnych snehohulákov, profesor Elénére z nich pripravil krásnu výstavu na školských pozemkoch.
Poobliekali sme si na seba všetko čo sme mali, no aj tak oheň z jediného krbu nestačil vyhriať celú veľkú sieň, a tak tí, ktorí si nezaobstarali huňatú deku z obchodu madam Malkinovej na Priečnej ulici začali čoskoro kýchať. Mne osobne sa deka veľmi páčila, mala klasický kockovaný vzor a žlto-hnedú farebnosť. Teda, mne osobne imponovala najmä tá žltá ;) Ale našli sa aj takí, ktorí deku odmietali a ak im ju aj niekto daroval, hneď ju zase darovali ďalej. Dokonca založili tzv. spolok odporcov diek. Po celý deň sa Veľkou sieňou ozývalo početné kýchanie.
Nevedomky som práve spomenula jednu novinku. Hoci bola veľká časť školy ešte zamrznutá a dalo sa vlastne iba rozprávať sa a vypracovávať súťaže vo Veľkej sieni (...no, myslím, že aj kolejní miestnosti už boli rozmrazené), prípadne sa vonku venovať zimným hrám, či nakupovaniu v Priečnej ulici (aj keď sortiment nebol nejako bohatý, dali sa kúpiť pomôcky do školy, predpísaný odev a spomínaná deka), novinkou, ktorú sme dovtedy nepoznali bola možnosť darovania niečoho zo svojho majetku. Vetešnictví u kšeftaře myslím ešte nevykupovalo.
V kolejních miestnostiach bol krb tiež zapálený a na nástenke s dôležitými oznamami visel zatiaľ jediný, no skutočne dôležitý oznam od profesora Elénéra: “Vítejte zpět ve škole, vzhledem k tomu, že se netopí, vedení školy naléhavě upozorňuje všechny studenty aby neolizovali zábradlí !!!!!
To bol čas, kedy sme väčšinu času trávili záhaľkou, zimnými športami a príjemným rozhovorom s priateľmi vo veľkej sieni zabalení (alebo aj nie) do huňatej žlto-hnedej deky. Len podchvíľou okolo prechádzali profesori Gravedigger a Elénére s rozmrazovacími pomôckami. Profesor Nekro niekedy neodolal a zastavil sa na kus reči, no vzápätí odkiaľsi vyzrela hlava prof. Elénéra s napomenutím: „Rozmrazovat! Nemluvit a rozmrazovat!“
Kapitola druhá - Decembrová nádielka
(alebo 2. kapitola o nových pravidlách.)
(1.12.2004)
S príchodom decembra nás čakal veľký oznam týkajúci sa nového chodu školy od profesorky Sefrenie z Ylary. Hovorila v ňom o momentálnej situácii na škole, o plánoch do budúcnosti, o zmenách na jednotlivých postoch vo vedení školy i jednotlivých kolejí, vlastne bola zmenená celá štruktúra vedenia školy. Boli zrušené miesta zástupcov riaditeľa, každý člen rady dostal určitú oblasť o ktorú sa bude starať. Riaditeľom školy bol menovaný mocný mág, prichádzajúci údajne priamo z ministerstva, Erasmus Irridae.
Bývalý riaditeľ Albus M. Dumbledor mal istý čas zastávať post vrchného vyšetrovateľa. Po istom čase sa chystá otvoriť vlastnú školu (hogwarts.cz), ktorá mala pôvodne s našou spolupracovať a jej obyvatelia sa mali stretávať v niektorých spoločných priestoroch - ako Příčná ulice, či Prasinky, alebo Godrikův důl, či pri niektorých spoločných aktivitách a medziškolských súťažiach.
Bol zostavený zoznam práv a povinností prefektov a primusov a otvorená študentská rada. Tú som už nezažila „zvnútra“, lebo práve niekedy v tom čase som dostala spoločne s kolegyňou Angelou Grey profesorský fialový talár. Obom nám bolo ľúto za pôvodnou farbou habitu. No kolegyňa vyriešila svoju patričnosť k zmijozelským veľmi originálne - vydala sa za posledného potomka rodu Slytherin. Tiež doteraz používa s obľubou na svoje písomnosti zelený atrament. Celkove sa výber profesorov a nároky na nich o niečo sprísnili, aby nedochádzalo (aspoň nie tak často) k situáciám, keď v triedach chýbali výklady a zadané domáce úlohy.
K mikulášskej nádielke (6.12.) nám profesorka Sefrenie sľúbila spustenie výuky a nábor nových študentov. Prijímanie nováčikov už nebude také hromadné, ako počas letných mesiacov, keď sa každý mohol registrovať aj desaťkrát, ale každý uchádzač bude musieť najprv preukázať svoje čarodejnícke schopnosti. Tieto bude preverovať „školnice“ Anna Zapomněnková.
V súvislosti s prijatím nových študentov profesorka pripomenula už dávnejšie sľúbené dorovnanie bodov u fakúlt (kolejí) ktoré majú menej študentov.
Pán riaditeľ sa nám prišiel oficiálne predstaviť v nedeľu 5. 12. 2004 o 19:00 vo Veľkej sieni. Nechodieval tam veľmi často, predsalen, bol to už starší človek a po schodoch sa mu nechodilo najľahšie, no keď prišiel, vždy z neho sršala priateľská nálada a dobrota srdca. Bol to mocný mág a pod jeho vedením škola len tak rástla a prekvitala.
V ten istý deň o hodinu skôr sa so študentmi stretol aj tajomník školy Apofis de Corristo v našej miestnosti na Lidech, ktorú som spomenula už v predchádzajúcich kapitolách. Pozdravil prítomných a odpovedal na naše zvedavé otázky.
(6.12.2004)
V pondelok 6. 12. sa skutočne skončili uhoľné prázdniny a otvorili sa školské učebne. Síce zatiaľ iba tie, v ktorých nechýbal kvalitný vyučujúci a zadaný výklad a tak mnohí študenti ostali bez svojich obľúbených predmetov. No okrem učební riadnej výuky boli otvorené aj semináre, novinka, ktorá bola zavedená až teraz. Seminár bol vypísaný vždy iba na jednu hodinu oproti riadnej výuke, kde sa študenti prihlasovali na celý rok. Spomínam si na môj prvý seminár, kde som učila o Jachamejcoch, ktorí obývajú oblasť tzv. Bermudského trojuholníka.
Ďalšou novinkou bolo zavedenie poplatkov za výuku. Ministerstvo zistilo, že mnohí študenti zneužívali ochotu profesorov a oberali ich o vzácny čas i miesto v triedach a vyučovaniu nevenovali dostatočnú pozornosť. Minister veril, že po zavedení poplatkov za štúdium si študenti dobre rozmyslia, na koľko predmetov sa prihlásia a keď už investovali do štúdia svoje úspory, bude prirodzené, že štúdiu budú venovať patričnú pozornosť. Navyše zo získaných zdrojov ministerstvo plánovalo skvalitniť výuku a zaplatiť radšej kvalitnejších spoľahlivých učiteľov.
Študenti, ktorí už boli zapísaní na niektorý z fungujúcich predmetov samozrejme mohli v štúdiu pokračovať, no ak sa chcel na niektorý predmet prihlásiť nový študent, bol nútený zaplatiť zo svojho účtu v gringotbanke celý galeón. Jedna hodina seminára stála 2 srpce.
Ale preto aby sa predišlo zbytočným reklamáciám a aby si študenti mohli urobiť akýsi obraz za čo vlastne svoje galeóny investujú, bolo umožnené komukoľvek vojsť do ktorejkoľvek triedy a prečítať si výklad i zadanú úlohu. Verím, že tak si študenti môžu zodpovedne vybrať predmety, ktoré im budú vyhovovať. (Poznámka vydavateľa: V dnešných časoch už zase nie je možnosť vojsť do triedy, pokiaľ niekto nie je zapísaný na výuku daného predmetu. Študenti aj profesor potrebujú na prácu isté súkromie.)
Domáce úlohy študenti už nemusia posielať sovou, kde hrozilo, že sova cestou narazí do stĺpa a nedoručí poštu správnemu profesorovi, alebo ju síce doručí, no ten vo svojej roztržitosti, alebo skôr zaneprázdnenosti pergamen s úlohou kdesi založí skôr ako ju stihne ohodnotiť. V kolejní miestnosti boli vybudované takzvané „admínky“, kde študenti môžu úlohu jednoducho vložiť, a ona sa zobrazí profesorovi v danej triede, kde ju ľahko nájde a pohodlne opraví. (Študentský admínek som nikdy nevidela, v mojich študentských časoch sme také vymoženosti ešte nemali ;) )
Príjemnou novinkou, obzvlášť pre nemajetných študentov túžiacich po vzdelaní, na ktoré budú potrebovať istý finančný obnos, bola možnosť predaja nepotrebných vecí, ktoré práve vtedy začalo vykupovať Vetešnictví u kšeftaře. Dá sa povedať, že študenti vo veľkom predávali deky, pretože to bola momentálne jediná vec, ktorú mohli speňažiť. Školské pomôcky, prútik a oblečenie predsa stále potrebovali, no keďže sa v hrade začalo normálne kúriť, deky sme mohli odložiť a už sa po veľkej sieni neozývalo neustále kýchanie a posmrkávanie.
V tento deň bol tiež otvorený nábor nových študentov, takže sme sa už nevedeli dočkať nových tvárí. Bolo až neuveriteľné, ako sme sa všetci na nových študentov tešili. Boli sme zvedaví, akí budú a tiež sme čakali trocha takého nového nadšenia. Konečne prišiel deň uvítacej slávnosti, kedy boli nováčikovia vpustení do priestorov bradavického hradu. Ešte nemali habit charakteristickej farby koleje, ale univerzálny ťažkopopísateľný odtieň. Boli milí, neskúsení, zvedaví... všetko si obzerali, na všetko sa vypytovali. Niektorí pozorovali svoj nový príbytok len ostýchavo, iní sa hneď prejavili so všetkou svojou fantáziou, v niektorých prípadoch by som povedala až hraničiacou s drzosťou :) Z tejto vlny registrácie mi zvlášť v pamäti ostala trojica nových študentov, s ktorými sme potom dlhý čas spoločne trávili noci vo Veľkej sieni, Tatokalan Watanka neskôr zaradená do havraspáru, Drake Malfaire zo zmijozelu a mrzimorský študent pochádzajúci z ďalekého Fínska, Ville Keskiaikainen. Na druhej strane asi všetkým utkvela v pamäti študentka, zhodou okolností tiež zaradená do mrzimoru, Lucka Hlaváčová. Hneď v prvý deň sa vo Veľkej sieni premieňala striedavo na gryfa ochotného nosiť iné študentky na svojom chrbte a na orla rozsýpajúceho po sieni vrece cukríkov. Žiaľ, táto študentka nevedela veľmi krotiť svoj temperament a po krátkom čase musela zo školy odísť.
V stredu 15. decembra sa konala veľkolepá slávnosť uvítania pri ktorej boli noví študenti zaradení do svojich fakúlt. No ešte predtým nás ohromila jedna správa. No ukázalo sa, že nebola tak smutná, ako sa na prvý pohľad zdalo.
(09.12.2004)
Vo štvrtok večer sa na nástenke vo vstupnej hale objavilo parte:
S lítostí v srdci
oznamujeme,
že po zlé a tajemné nehodě
na pozemku Bradavické školy
zemřel náš kamarád, nadějný student,
člen Zmijozelské koleje,
jiskra famfrpálového družstva,
člen kroužku diskriminace mudlů,
pan Hanibal Lecter.
Jeho smrt byla neočekávaná a rychlá.
Smuteční obřad se konat nebude,
protože prozatím nebyly nalezeny ostatky,
ovšem mimo přimrzlého jazyka na balkónovém zábradlí.
Vaše zarmoucené a hledající vedení školy.
O malú chvíľu však k nemu pribudol komentár od samotného zosnulého:
Nebudte smutný
a nestrachujte se, vůbec to nebolelo.
...teda až na ten přimrzlej jazik...
Hanibal lecter (09.12.2004)
Odvtedy sa s Hanibalom stretávame už nie v zelenom habite, ale v sivých duchovských farbách. A že nám často pripraví veselé chvíľky. Svoju smrť líči takto: „bylo mi strašlivé vedro šel jsem na balkon koleje (Zmijozel) a chtěl sem se schladit tak sem ještě olízl zmrzlé zabradlí a přymrzl mi k zabradlí jazyk začal sem panikařit a tahat a kousek jaziku semsi urval a kousínek mi zůstal na zabradlí utíkal jsem k jezeru si opláchnout pusu od krve a bác na zmrzlé jezero pak křup křup a bááááááác sem v jezeru a mrtvej!“.
Asi uprostred decembra sme dostali ešte inú nádielku - tzv. dorovnanie bodov, ktoré bolo síce niekoľkokrát sľubované, no dovtedy nik zo študentov oň ani slovíčkom nezavadil. Išlo o to, že niektoré fakulty mali menej študentov ako iné, a teda znevýhodnenú pozíciu v boji o školský pohár. Preto sa vedenie školy rozhodlo, že fakultám s menším počtom študentov pridelí adekvátny počet bodov. Dňa 20. 12. 2004 to aj riaditeľ školy Erasmus Irridae urobil. Bodový stav sa hodne zmenil, jedni sa tešili, no viac bolo tých, čo boli sklamaní, zhrození až urazení... a to ako študenti z fakúlt, ktorých postavenie v bodovaní sa týmto zásahom zhoršilo, tak aj tí, ktorí si polepšili. Skrátka, zdvihla sa nečakaná vlna odporu voči tomuto kroku. Táto situácia sa riešila tým, že riaditeľ školy poveril novovzniknutý orgán - študentskú radu - tým, aby na svojom historicky prvom zasadaní túto otázku prejednala a záver odovzdala vedeniu. Riaditeľ sa zaviazal, že záver študentskej rady v tejto otázke bude rešpektovať. Diskusia v rade bola, podľa toho, čo som počula, perná, jedni hájili záujem svojej fakulty, iní sa snažili o objektivitu, a niekoľko prefektov, či primusov na zasadaní chýbalo. Výsledkom bolo v pomere 7:5 doporučenie pre zrušenie dorovnania bodov, takže na druhý deň sa bodová hodnota vrátila do svojho pôvodného stavu.
Ďalšími novými združeniami v škole sa stali dva novovzniknuté školské spolky. Ale nepredbiehajme. Ako to vlastne so školskými spolkami začalo? Profesor Lord Moddy sa jedného dňa nadchol pre spolok na ochranu škriatkov SPOŽÚS a začal veľmi aktívne pracovať na jeho založení. Školská rada sa hneď začala zaoberať možnosťou zakladania školských spolkov. Výsledkom jej jednania bolo rozhodnutie, že je možné založiť školský spolok za určitých podmienok. Tieto podmienky platia dodnes.
1. žádost o zřízení spolku předkládají alespoň tři zakládající členové
2. cena registrace je 10 galeonů (lze požádat o částečnou dotaci tajemníka školy formou ofic. žádosti)
3. zakládajícími členy mohou být jak studenti, tak zaměstnanci školy
4. žádost musí být doplněna o stanovy spolku (info o spolku, činnost spolku, vedení, přijímání členů, financování, pravidla a povinnosti, výhody)
Je zaujímavé, že SPOŽÚS nikdy schválený nebol. Namiesto neho sa prvým školským spolkom stal Literárny spolok, ktorý založila sl. Tatokalan Watanka spolu s Drakem Malfairom a Villem Keskiaikainenom. O nejaký čas neskôr vznikol Spolok mladých nádejných návrhárov - čaromóda.
Kapitola dva a pol - Vianoce
(alebo 2,5. kapitola o mnohých udalostiach tých dní)
Každé malé dieťa vie, že december (prosinec) je vtedy, keď je sneh a keď sú Vianoce. Aj my na Hogwarts sme to samozrejme vedeli. Ako prvý si na Vianoce spomenul profesor Aramor von Alecat a rozhodol sa zorganizovať vianočnú besiedku, na ktorú boli pozvaní všetci študenti, profesori a ostatní obyvatelia hradu. Na programe bolo okrem iného odovzdávanie darčekov, pohostenie a prednes básní i piesní s vianočnou, či trošku inou tematikou. Každý sa na besiedku tešil, ľudia tvorili kultúrny program najrôznejšieho charakteru. Vskutku najväčšie zastúpenie mali básničky a piesne, no našlo sa aj choreografické vystúpenie a skupina dievčat nám mimo súťaž predstavila umenie zveropremieňania s názvom ZOO. Mnohí obyvatelia hradu prispeli svojim cukrárskym umením a dlho dopredu mi posielali svoje výtvory, alebo recepty, podľa ktorých som mohla ďalšie dobroty napiecť. Všetky zákusky najrôznejších druhov sme lákavo nachystali v tzv. sladkom kútiku, niektoré sme kvôli ich nie celkom bezpečným vlastnostiam museli uzavrieť do oddelenia s obmedzeným prístupom. Po výdatnom občerstvení a vyhlásení výsledkov recitačnej súťaže začal študentský ples, tancovali sme až do rána. No dobre, do rána sme netancovali, mnohí boli unavení, alebo skôr zasiahla vyššia moc, no tí čo ostali podchvíľou tancovali alebo sa družne rozprávali skutočne do neskorých nočných hodín.
Na posledný deň v roku sa podujal o zábavu postarať profesor Francis Silver. Zorganizoval oslavy dokonca v dvoch termínoch, aby si mohol užiť naozaj každý, kto mal v tento deň trocha času. A to v dopoludňajších (9-12h) i v popoludňajších hodinách (14-16h). Na týchto programoch som sa osobne nezúčastnila, mala som v tom čase iné - rodinné povinnosti, no vraj boli vydarené, naplnené vystúpeniami študentov i súťažami typu čo by si urobil keby (Labyrint). Určite bude podrobnejší záznam z týchto stretnutí uverejnený v iných kronikách. No nezaujímavý nebol ani posledný tohoročný večer, či skôr noc vo Veľkej sieni. Po celý deň sme chodili vyzdobení vianočnými čiapkami či hitom sezóny - sobími ušami a škraboškami z obchodu Šprýmy a kratochvíle na Priečnej ulici. Tesne pred polnocou bolo v sieni len zopár študentov a profesorov, rozprávali sa... no ako sa priblížil prelom rokov, začali sme odpočítavať, aby sme si šťastný nový rok 2005 popriali v ten pravý čas. V tej chvíli začali vybuchovať ohňostroje všade na okolí, i v našich srdciach, každý prial ostatným všetko dobré, a prichádzali ďalší a ďalší, aby prežili tento výnimočný okamžik spolu s ostatnými členmi Hogwarts. Presne o polnoci prišiel do Veľkej siene tajomník školy, profesor Apofis de Corristo a predniesol svoje želanie všetkým obyvateľom našej školy:
Vážení studenti, zaměstnanci,
dovolte abych Vám do Nového roku popřál vše nejlepší.
Zažijte radostné okamžiky na naší škole i ve skutečném
životě. Nechť se Vám Vaše sny plní.
Nový rok bude pro Hogwarts dalším rokem plným
proměn, oslavíme v něm roční výročí a budete mít
šanci si zrekapitulovat a poohlédnout se po tom,
co jsme na Hogwarts zažili, co Hogwarts zažily.
Budiž nám minulost návodem, jak mít příjemnější budoucnost
Potom sa už len hrnuli želania a vyznania z toho, akí sme všetci šťastní, že sme mohli prežiť kus svojho života medzi múrmi nášho hradu a najmä spoznať a zažiť ľudí, ktorých tu stretávame. Nevyhli sme sa ani slzám dojatia. Keď sme sa nadránom postupne lúčili, mnohí priznali, ako dobre im padlo prežiť tento deň... teda túto noc v spoločnosti hogwartskej „rodiny“ :)
Nesmieme opomenúť ani historický duel dvoch skutočne významných a mocných čarodejníkov pôsobiacich na našej škole, ktorý sa konal v predposledný deň toho roka (30. 12. 2004). V tento deň o 17:00 (vlastne o niekoľko minút neskôr) sa stretli v boji profesori Apofis de Corristo a Nimrandir Elénére. Prútiky len tak iskrili, no ešte viac sa iskrilo v očiach oboch bojovníkov. Nebudem písať o detailoch, pretože som zápas nevidela na vlastné oči, no chýry o jeho výsledku neunikli ani mojim ušiam. Po celom hrade sa niesol výsledok súboja - posledným (a vraj jediným v celom súboji vyrieknutým) zaklínadlom boli všetci prítomní, i prizerajúci sa nevinní študenti, premenení na kvákajúce žabky. Vo veľkej sieni zavládol pomerne veľký zmätok, keď sa jeden cez druhého snažili dokvákať znovunadobudnutia pôvodnej ľudskej podoby.
Iný zápas sa odohral medzi istým nemenovaným študentom a ohňovým mužíčkom. Ohňový mužíček z-ničoho-nič vyskočil z krbu, a začal poskakovať po Veľkej sieni, pričom prirodzene šíril oheň na všetko, čoho sa dotkol. Hasenie vodou nepomáhalo, čokoľvek študenti skúsili, len roznietilo oheň ešte viac. Nakoniec jeden zo študentov stratil hlavu, namieril na úbohého ohňového mužíčka svoj prútik a vyriekol formulu, ktorá mu prišla na myseľ. Žiaľ, šlo o neodpustiteľnú kliatbu, a tak sa spomínaný študent trestu nevyhol. No vzhľadom k jeho neskúsenosti a iným poľahčujúcim okolnostiam, nebol to azkaban, ako by spočiatku niektorí očakávali, no rozhodne si už dá pozor aby podobnú hlúposť neopakoval. A tiež každý, kto bol účastníkom tohto incidentu.
Ešte jedna dôležitá „maličkosť“ potešila v tom čase obyvateľov našej školy, sovia pošta. Od polovičky decembra sme konečne mali možnosť posielať správy aj pomocou školskej sovy. Stačilo si kúpiť na Priečnej ulici jednu opelichanú postaršiu sovu, vo vedľajšom obchode potrieb pre chovateľov Kouzelný zvěřinec nejaké krmivo pre ňu a už len vypísať list s adresou a vaša sova letela, mávala krídlami, až pristála v sovinci adresáta.
Posledný mesiac občianskeho roka bol pestrý, plný noviniek a nádejí, plný udalostí a nových tvárí i nových kúziel v našej škole.
Kapitola tretia – Záver školského roka
(alebo 3. kapitola o záverečných skúškach a zelenom víťazstve)
A tak sme sa prehupli do nového roka. Január sa niesol v znamení príprav historicky prvého ukončenia školského roka. Onedlho sa mal po prvý krát odovzdávať školský pohár víťaznej fakulte, ale tiež po prvýkrát sa museli pripraviť vysvedčenia a všetko, čo s ukončením školského roka súvisí.
Mnohé triedy boli po obnovení školy z dôvodu nedostatku kvalitných profesorov (alebo ich odchodu počas krutých mrazov) zrušené, v iných triedach prebiehala náhradná výuka a takmer vo všetkých chýbala možnosť skontrolovať staršie študijné výsledky, pretože v čase, keď bola škola zmazaná sa viaceré pergameny postrácali vo vzniknutom chaose, či priam v nenávratne. Preto sme hľadali spôsob, aby študenti mohli ukončiť ročník aj v takýchto nie ideálnych podmienkach. Známky na vysvedčenie nakoniec dostali podľa vypracovanej záverečnej práce.
Práce to neboli ľahké, veď obsiahnuť v jedom zadaní učivo celého ročníka ani ľahké nemôže byť. Napríklad také pojednanie o kameni na 2 A4 z filozofie určite nie je práca, ktorú by bolo možné napísať "ľavou zadnou".
S ukončením prvých ročníkov bolo nemálo starostí, ale nakoniec sme všetko zvládli, čas sa schýlil, a 31.1.2005 si študenti mohli prezrieť svoje prvé hogwartské vysvedčenie. Joj, ako mi bolo chvíľu ľúto, že už nepatrím medzi nich, študentov absolventov.
Slávnosť odovzdávania školského pohára sa niesla v povznesenej nálade. Všetci oslavovali šťastné zavŕšenie prvého školského roka na našej milovanej škole. No najviac sa tešili tí, ktorí sa po celý nasledujúci rok mali pýšiť vystaveným školským pohárom. A bola to práve tá cieľavedomá po sláve bažiaca zelená kolej zvaná zmijozel na čele so svojím zeleným kolejním riaditeľom Nekrom the Gravediggerom.
Profesor Gravedigger vo svojej reči poďakoval všetkým študentom za ich prínos a vyjadril vďaku i všetkým svojím predchodcom, profesorom Ashante Justy Forsythovi a Sefrenii z Ylary. No určite ho tešilo vedomie, že k tomuto víťazstvu prispeli aj zafíry, ktoré pre zmijozel získal on sám, ešte ako mladý zelený študent. Však sa pohárom i po celý rok patrične pýšil a blahosklonne dovolil študentom zamestnaným cez agentúru Žlutá tlapa pravidelne ho preleštiť. O tom ale budem písať už v ďalšej kapitole.
Kapitola štvrtá - Čo nového Hogwarts?
(alebo 4. kapitola o nových študentoch, apgrejdoch a riaditeľoch)
So začiatkom nového školského roka nám prirodzene pribudli aj noví študenti. Vítali sme ich s nadšením a s rovnakým nadšením sa oni rozhliadali po škole, objavovali, kde je aké zákutie, a ako sa čo najlepšie zapojiť do celkového diania.
No nie len noví študenti boli v našej škole noví. V Hogwarts sa stále objavovali nové „apgrejdy“ = vylepšenia a novinky. Niekedy v tomto čase boli po prvýkrát študentom otvorené brány Prasiniek, i keď zatiaľ mohli navštevovať len jednu destináciu - a to agentúru Žlutá tlapa. Tu sa dalo prijať prácu trvajúcu dva dni, za ktorú dostali odmenu. Väčšina pracujúcich sa sťažovala, že dostávajú málo za dvojdennú prácu, no i tak má agentúra stále a stále hojnosť zamestnancov z radov študentov, i profesorov našej školy. Či už leštia školský pohár v kabinete hrdého fakultného vedúceho, hrabú lístie v záhrade školy, prikurujú do krbu, vyrábajú sviece, alebo čistia Hanibalovo jazero... tých pár svrčkov sa vždy zíde.
V deň 6.2. roku 2005 vyšlo prvé vydanie Denného Proroka (Denní Věštec), v podobe, ako ho poznáme dnes. Od tohto dátumu sa odvíja aj každoročná oslava dňa čarodejníckej tlače.
Ku koncu februára (27.2.) sa viaže iné výročie, a síce otvorenie novej školskej obrazárne. Zatiaľ ju tvorila len jedna chodba, na ktorej viseli obrázky z práve uskutočneného výjazdného seminára. Tento sa konal v rámci mudlovskej akcie zvanej Pragocon. Preto boli všetci účastníci nútení k zvýšenej opatrnosti a najrôznejším metódam utajenia. No, samotná akcia prebehla v uvoľnenej atmosfére a študenti sa na nej mohli mnohému priučiť a tiež si prakticky vyskúšať svoje znalosti a schopnosti. Mnohí sa vrátili s dobrými známkami zo skúšok NKÚ, a všetci zúčastnení prispeli svojej fakulte 20 blýskavými kamienkami do presýpacích hodín.
(Poznámka autora: V súčasnosti je otvorená vynovená obrazáreň, kde sa množia obrázky z najrôznejších výjazdných seminárov, stretnutí a zrazov, ktorých sa odvtedy uskutočnilo a stále uskutočňuje už neúrekom.)
Ďalšie zmeny sa v tomto čase ani tak netýkali budovy školy, alebo organizovaných akcií. Týkali sa vedenia školy a niektorých profesorov. Dňa 16.2. bol náš milovaný riaditeľ Erasmus Iridae odvolaný späť na ministerstvo. Lúčil sa s nami slovami:
„Vážené profesorstvo, zaměstnanci a obyvatelé školy,
mnoho věcí se mění a mou přítomnost si opět žádají na ministerstvu kouzel.
Za dobu, kterou jsem zde působil, mi škola přirostla k srdci a já ji nelehko opouštím, přesto věřím, že se do ní budu vracet v rámci inspekcí ministerstva kouzel. Svým nástupcem jmenuji dosavadního ředitele koleje Mrzimor, profesora Nimrandira Elénére.
Dnešním dnem přejímá veškeré povinnosti i pravomoce ředitele školy. Místo kolejního ředitele se tedy uvolní a školní rada přijímá žádosti profesorstva o tento post.
Termín jeho jmenování určí nový ředitel školy.
Erasmus Irridae „
A tak sa kruh uzavrel a ja som sa s veľkou radosťou smela vrátiť do svojej rodnej žltej fakulty. Stalo sa tak v stredu 23.2.2005, keď som sa stala mrzimorskou fakultnou riaditeľkou práve ja - profesorka Letitia te Tiba. Hoci som stále nosila fialový habit, už som mohla smelo ukazovať žltú blúzku pod ním ;).
Aby toho nebolo málo, uprostred februára, na sladký valentínsky sviatok oslavujú svoj deň aj profesori Nekro a Raven Maris od tohto dňa obaja Gravediggerovi. Áno, práve na svätého Valnentína 2005 sa Nekro The Gravedigger a Raven Maris stali manželmi. Aspoň tak hlásali novinky na školskej nástenke. V Dennom Prorokovi sa objavil článok s odvážnejšími dohadmi, no o tom sa radšej nebudem bližšie rozpisovať.
Epilóg
(alebo 5. minikapitola o búrlivom rozvoji )
Rok 2005 bol rokom budovania a mnohých zmien. Bol to rok, keď bolo postavených mnoho nových častí Hogwartského hradu i mnoho atraktívnych priestorov v jeho okolí. Bol to rok, v ktorom nás čakali mnohé novinky a vylepšenia. Myslím, že na tomto mieste sa hodí uviesť slová riaditeľa Nimrandira Elénére, ktoré predniesol vo svojom novoročnom prejave na konci roka 2005:
„V historii školy, tak jak ji dnes známe, je to podruhé, kdy stojíme na prahu nového roku. Dovolte mi tedy, abych se ohlédl trochu zpět. V dnes již minulém roce 2005 se toho událo opravdu hodně a je mi potěšením prohlásit, že pozitivní věci jednoznačně převládají.
V prvé řadě vyrostly celé Prasinky, šachové doupě, ďáblova jáma, brigády, silácký ring, hostinec U tří košťat a další, konala se soutěž Bradavická čtyřka, v které zápolili vybraní zástupci kolejí, poprvé v historii školy se uskutečnilo Famfrpálové mistrovství, ba poprvé jste si všichni mohli famfrpál vůbec zahrát a vyzkoušet. Slimáčí chřipka a následné úmrtí sov zapříčinilo novou a velkou nabídku nových sov v Příčné ulici i s možností jejich pojmenování, ba co víc, každý z obyvatel hradu dostal svou postavičku, kterou si může oblékat a přizpůsobovat svému image. Otevřely se nové krámky, byl zahájen prodej šperků, účesů a dalších.
I samotná školní budova zaznamenala změny, a tak můžete zabrousit na ošetřovnu, do školní knihovny, která se každým okamžikem více a více rozrůstá, mohli jste objevit tajnou komnatu a provětrat svá košťata, o provětrání nohou se zase zasloužila schodiště, která si z nás udělala ke konci roku několikrát šprťouchlata.
Během roku taktéž proběhla strašlivá kvanta soutěží, zaznamenali jsme volbu miss a missáka školy či osobnosti Hogwarts, začal vycházet Denní věštec, bylo pořádáno kvantum výjezdních seminářů, kde jste se mohli setkat osobně. V tomto roce byla ustanovena studentská rada, byly dány do prodeje Bertíkovy fazolky a do oběhu čokoládové žabky, objevili se duchové. Výuka byla upravena a doufám, že alespoň trochu zpřehledněna, pro pilné studenty byly zavedeny semináře, profesoři mají kariérní akademický postup. Pořádána byla velkolepá oslava výročí založení školy a otevřela se Síň slávy.
Ne vše se však stihlo, sem patří uvedení Soubojového klubu, jehož prototyp je zatím přístupný pouze zaměstnancům, kvízový systém a v neposlední řadě dosud ve vzduchu visící problémy s webhostingem. Jistě jsem na mnoho a mnoho věcí zapomněl, neboť není ani v mých silách zde všechny uvést.
To nejhlavnější jsem ale dosud nezmínil, a to kouzelníky a čarodějky, těch se ve škole vystřídalo opravdu požehnaně, mnozí museli z osobních či jiných důvodů školu opustit či alespoň na nějaký čas své aktivity přerušit, mnozí však zůstali a podíleli se, ba podílejí, na jejím chodu dosud, na její atmosféře, na jejím kouzlu. Každý, kdo do školy kdy vstoupil, zanechal jedinečnou stopu a spolupodílel se na tom, že dnes mohu hrdě prohlásit, že škola je označována za nejprestižnější školu svého druhu, a to nejen na českém Internetu.
Dovolte mi tímto poděkovat vám všem, že školu děláte takovou jakou je, že jí dáváte kus srdce, že se o něj dělíte se všemi, kteří jsou její součástí. Bez vás by Hogwarts nikdy nebyly tím, čím jsou. Dovolte mi poděkovat všem profesorům, jejichž práce je náročná, i když může mnohdy vypadat dosti stereotypní, právě oni vám však připravují výuku a bez nich by věru škola nebyla školou. Dovolte mi poděkovat zaměstnancům, kolejním ředitelům, duchům, redaktorům a dalším obyvatelům a těm všem, kteří dělají mnohdy více, než je jejich povinnost...
Závěrem mi dovolte to, kvůli čemu jsem se vlastně tak rozepsal, popřát všem mnoho štěstí, zdraví, kouzelných jisker, neutuchajících nápadů, nejlepších přátel, množství zábavy i poučení, splněných snů a věčného mládí. Svět Bradavic vám otevírá svou náruč a vězte, bude přesně takový, jaký ho my všichni dohromady uděláme, tedy ať je přinejmenším takový jako dosud a i nadále okouzluje všechny své návštěvníky.
PF 2006 :-)))))
Nimrandir Elénére“
Žádné komentáře:
Okomentovat