Vzpomínky z Bradavic I

Kniha prvá (august - november 2004) - Študentské roky

Prológ - Rozhodnutie

(alebo 0. kapitola o tom, odkiaľ prichádzam)

Volám sa Letitia te Tiba (čítaj Letícia te Síba). Narodila som sa na maličkom ostrove v Tichomorí na Kiribati. Detstvo som prežívala medzi ovečkami, o ktoré sa staral môj ocko, profesionálny pastier, a knihami mojej mamy o rôznych kultúrach a starobylých národoch. Pravdaže, ako každé dieťa som sa hrávala rôzne tradičné či práve vymyslené hry so svojimi kamarátmi, čarodejníckymi i mudlovskými deťmi z Kribati. Na našom ostrove totiž žije len jedna komunita, čarodejníci i mudlovia spolu.

Málokto cestuje do škôl mimo Kiribati, najmladšie deti sa učia všetkému potrebnému od svojich rodičov a v krúžku rabakei, kde počúvajú príbehy a legendy, ktoré im rozpráva tia rei rei. Neskôr môžu pokračovať v tzv. klasickom vzdelaní pomocou diaľkového štúdia, ktoré je na Kiribati veľmi dobre prepracované, a to na najrôznejších prestížnych čarodejníckych školách a tiež niekoľkých mudlovských (musím priznať, že tu je výber veľmi obmedzený, vlastne ide iba o zopár nižších škôl v Indonézii). Aj ja som využívala túto možnosť a získala som solídne vzdelanie. No zatúžila som spoznať krajinu, z ktorej pochádza moja mama a školu akú zažila vo svojej mladosti ona (mama je Slovenka, narodila sa a vyrastala v Československu ešte pred jeho rozdelením). Dlho zasadala rodinná rada, zvažovali sme všetky možnosti, vyberali tú najvhodnejšiu školu. Nakoniec som sa rozhodla podať si prihlášku do Školy čar a magie v Bradavicích. S veľkou radosťou som privítala sovu o prijatí, a hneď som sa aj začala pripravovať na cestu.

Kapitola prvá - Nová študentka

(alebo 1. kapitola o čase, kedy sa v škole nedialo dokopy nič)

Do školy som pricestovala v júli, takže som mala dosť času sa pred začatím výuky so školou trocha zoznámiť. Hneď po príchode som vyplnila vstupný test, na základe ktorého ma múdry klobúk zaradil do mojej fakulty - do mrzimoru. Priznám sa, o mrzimore som mnoho nevedela, a tak ma toto rozhodnutie nenapĺňalo nadšením. To až o čosi neskôr mi mrzimor tak veľmi prirástol k srdcu.

Boli prázdniny, výuka ešte nezačala a tak som sa zatiaľ prechádzala po hrade a zoznamovala sa s prostredím. Stretávala som len málo ľudí. Mnohí boli ešte na prázdninách, iní, podobne ako ani ja, neboli zvyknutí chodievať častejšie do Veľkej siene. Bývala často prázdna. Príčina, alebo dôsledok? Asi jedno s druhým, sieň bola prázdna, lebo v nej ľudia veľa nepobývali, a keďže tam často nikoho nebolo a nebolo s kým slovko prehodiť, ani tam nikto neostával. Ale zase je pravda, že keď už som niekoho vo Veľkej sieni stretla, bolo dosť priestoru na spoznávanie sa a také trocha hlbšie rozhovory vo dvojici. Nestávalo sa, že by niekto ostal nepovšimnutý v neviditeľnom kúte, alebo by ho pre vravu mnohých hrdiel nebolo počuť.

Takže, ako som už spomínala, prechádzala som sa po priestoroch hradu a spoznávala som, čo sa dalo. Je pravdou, že zďaleka neboli ešte otvorené všetky krídla a zákutia hradu ako dnes. Pokúsim sa vymenovať priestory, po ktorých sa dalo v tomto čase prechádzať. Boli to priestory fakulty (Kolejní místnosti), Veľká sieň, vstupná hala s dôležitými oznamami a komentármi, bol k dispozícii na preštudovanie školský poriadok, ktorý bol každý študent povinný poznať a riadiť sa ním. Neskôr sme mohli študovať správu školy (riaditeľ: Albus Mithrandir Dumbledore, Zástupcovia: Sefrenie z Ylary a Anseiola Jasmis Rawenclaw, Fakultní riaditelia - Havraspár: Anseiola Jasmis Rawenclaw, Mrzimor: Sefrenie z Ylary, Nebelvír: Albus Mithrandir Dumbledore, Zmijozel: Ashante Justy Forsyth). Bol prístupný zoznam profesorov a študentov a o každom člobrdovi sme si mohli čítať, čo o sebe napísal do infa. No stále to pre mňa boli len mená a písmenká, ku ktorým som si mala priraďovať ľudí a ich charakter až neskôr. Výuka ešte nezačala, a tak sa nedalo zájsť pozrieť do učební, o seminároch sme vtedy ani nechyrovali. Študent sa nedoklopal do zborovne, naopak, pred zborovňou striehla školníkova mačka, pani Norrisová a ukazovala na tabuľku s nápisom: „Do sborovny mohou vstoupit pouze profesoři. Pokud s některým z nich potřebujete něco projednat, vstupte do kabinetu.“ Áno, takmer som zabudla, dalo sa vstúpiť aj do profesorských kabinetov, no akosi, keďže výuka ešte len mala začať, nebolo čo prejednávať.

Knihovna, Sovinec, Síň slávy, Soubojový klub a Famfrpál, Příčná ulice, Prasinky a Denní Věštec boli len písmenká, ktoré sľubovali zábavu niekedy v budúcnosti, Ošetřovna, Dívčí umývárna, či Výjezdní semináře, dokonca ani Bodování, Mamonáři či Spolky neexistovali vôbec.

Zašla som do krídla so zadanými súťažami, kde bolo ešte cítiť novú maľovku, no akosi som mala pocit, že žiadna zo súťaží mi „nesedí“. Zašla som do „kolejní místnosti“ a čítala si o čom sa moji kolegovia z Mrzimoru bavili, no nebolo tam nič, čo by ma nejako zvlášť zaujalo. Možno len reči o tzv. mulťákoch. Áno, toto bolo obdobie, kedy sa pomerne vážne riešil problém „mulťáctva“: Niektorí člobrdovia totiž mali tú drzosť, že sa prihlásili do školy hneď pod niekoľkými nickmi. Či už preto, aby „sa konečne dostali do tej svojej vysnívanej koleje“, alebo jednoducho zo zvedavosti, ako je to inde, či dokonca z dôvodu akéhosi špehovania v konkurenčnej koleji. Možnosť viacnásobného registrovania sa bola uľahčená aj tým, že registrácia bola otvorená prakticky nepretržite. Stačilo vyplniť formulár a múdry klobúk vás hneď poslal do jednej zo štyroch fakúlt (kolejí). Ako som už spomínala, niektorí to mohli hneď vzápätí, či na druhý deň, alebo o týždeň skúsiť znova... Kvôli takýmto „vyzvedačom“ z iných fakúlt, ktorí mali zároveň aj nick vo farbách konkurenčnej fakulty bola (a stále je) v každej „kolejní místnosti“ tzv. Zasadačka, do ktorej majú prístup len študenti, ktorých vedenie koleje pokladá za spoľahlivých a teda dostanú od zasadačky heslo. Avšak nováčik, ako som bola vtedy ja, do zasadačky prístup nemal. Tak som sa len usadila do pohodlného kresla v mrzimorskej spoločenskej miestnosti, a začala som si prezerať mrzimorské webové stránky Mrzinka, a časopis Mrzinoviny. Už vtedy som tam našla mnohé zaujímavé články.

Tak vyzerala doba spoznávania, doba, kedy sme prežívali najmä zvedavosť, očakávanie, pocit novosti. Všetko bolo nové a ešte voňavé ;)

-------------------------------------------------------------------------------

Kapitola druhá - Výuka začína

(alebo 2. kapitola o tlačenici pred učebňami)

Blížil sa september a s ním narastal počet ľudí v priestoroch školy. Stále viac ľudí sa stretávalo vo Veľkej sieni i v iných priestoroch hradu. Hovor silnel a veľká sieň už neostávala prázdna, okrem času, keď si obyvatelia hradu plnili svoje mudlovské povinnosti. Po večeroch, alebo skôr po nociach, niekedy bývala vo VS akási bezuzdná zábava, po ktorej niektorí tzv. starousadlíci ešte teraz vyjadrujú nostalgiu.

Na 9. septembra 2004 bol ohlásený historicky prvý zápis do tried Hogwarts. Študenti netrpezlivo nakúkali do chodby s nápisom Výuka a zápalisto debatovali o tom, kto bude študovať aké predmety. Niektorí boli opatrnejší, a rozhodovali sa pre menší počet predmetov, aby mali dosť času na vypracovanie domácich úloh - nikto nechcel svoju kolej zbytočne pripraviť o body za trollov z neodovzdaných úloh. No mnoho bolo takých, ktorí chceli študovať všetko, čo ich zaujalo, a niekedy sa vyšplhal počet vytúžených predmetov do závratných výšok. Predpokladám, že podobné vzrušenie vládlo i medzi profesormi, profesor de Corristo mal dokonca v kabinete vypísané mená vyvolených, ktorých by rád videl vo svojej jedinej triede Spoločenskovedného kúzelníctva.

Konečne nadišiel deň D. Učebne sa otvorili a študenti sa predbiehali v tom, aby sa dostali na ten svoj predmet. Štúdium bolo vtedy bezplatné a tak tí, ktorí prišli zavčasu obsadili toľko voľných miest, koľko sa im len uráčilo. Tí, čo sa pripojili až večer, alebo tí, ktorí poslúchli múdre rady a chceli si s rozvahou vybrať tie správne predmety prišli často skrátka. Vo večerných hodinách už totiž boli všetky učebne beznádejne zaplnené, a v pracovni riaditeľa sa hromadili otázky typu: „V žiadnej učebni už nie je miesto. Čo mám robiť, keď nechcem byť vyhodený kvôli tomu, že nie som zapísaný na výuke?“

Ochotnejší profesori si pridávali ďalšie triedy, no niekedy to vyzeralo, že budú mať opravovania domácich úloh naozaj nad hlavu. Napríklad profesor Arthur Jacobs vyučoval až v 15-tich triedach. Ale my, študenti sme im boli vďační za to, že predsalen môžeme študovať, aj keď sme prišli až niekoľko hodín po otvorení učební.

O nejaký čas sa učebne začali trocha uvoľňovať... a počty bodov kolejí nápadne znižovať. Čím to? Ľudia jednoducho nestíhali plniť všetky domáce úlohy, za neodovzdané úlohy dostávali študenti trolla, za ktorého sa im a ich fakulte odpočítalo vždy 15 b. Študenti, ktorí si uvedomili, že nestíhajú, žiadali o vymazanie z triedy, a tak sa pomaličky uvoľňovalo miesto pre záujemcov o štúdium.

Toto bol čas, ktorý sa niesol v znamení zábav, stresu, zodpovednosti i netušených možností.

Kapitola dva a pol - Nové radosti
(Alebo 2,5. kapitola o súťažiach a novinkách)

Ako som už spomínala, september sa niesol v znamení nadšeného štúdia i nesplnených túžob... časom väčšina študentov už bola zapísaná aspoň na jednom predmete, no často ešte túžili po nejakom ďalšom, ktorý bol beznádejne obsadený. Horlivo sme zbierali body v súťažiach a naše sovy (externé = maily, iný spôsob odovzdávania úloh vtedy ešte neexistoval) obťažkané výsledkami našej práce sme vysielali na ďalekú cestu za profesorom (profesorkou), ktorý mal súťaž, či domácu úlohu ohodnotiť. Toto bola tá chvíľa, keď som sa aj ja rozhodla pomôcť svojej milovanej fakulte - Mrzimoru a vypracovať nejakú tú súťaž. Vlastne, to rozhodnutie tu bolo už dávno, no neviem prečo si spomínam práve na tieto súťaže ako na svoje prvé. Pamätám si, ako v noci zaklopal nápad a ja som vstala z postele v dievčenskej spálni, posvietila si prútikom a potichučky, aby som nikoho nezobudila som si zapisovala, čo mi prišlo na myseľ. Pamätám si to doteraz, mali sme opísať nový druh sovy - a ja som práve vtedy dostala z rodného Kiribati moju maličkú sovičku - Modranku kanársku - Gku-gka. Hneď ráno, ešte pred vyučovaním som napísala všetko, čo som o nej vedela, priložila som jej fotografiu, a ponáhľala sa k výveske so súťažami zistiť, ktorej profesorke treba prácu odovzdať na ohodnotenie. No mala som smolu, práve v ten deň súťaž končila a informácia o nej už na výveske nevisela. Na druhý deň sa však objavil v novinkách oznam:

„Právě jsem komplet obodovala sovy a famfrpál. Všem jsem odpovídala na mejl, ze kterého to poslali. Pokud někdo nebyl vyrozuměn, ať mi to pošle znovu - s upozorněním, že to posílá, protože nedostal body (nebo peníze v případě zaměstnanců). Všem gratuluji :)

Sefrenie z Ylary.“

Takže sovičku som poslala na jej adresu, i keď som už nedúfala, že za ňu niečo dostanem. Z prvých súťaží, ktorých som sa zúčastnila si ešte spomínam na „Lektvar pro profesorku Rawenclaw“, aj keď tá bola za peniaze a nesmiem zabudnúť na ankety, ktorými profesora Corrista študenti priam zavalili...

No body sa dali získavať aj štúdiom. Podobne ako dnes, za každú dobrú známku sa na konto fakulty pripočítalo 15, 10 alebo 5 bodov podľa známky. Za naozaj mizerné, alebo neodovzdané práce sa body odpočítavali. No ak niekto vypracoval naopak výnimočne dobrú domácu úlohu, mohol k 15 bodom za „V“, získať ešte bonus až do výšky 30 bodov. No niektorí profesori rozdávali veľké bonusy príliš štedro, a tak sa vedenie školy rozhodlo bonusy úplne zrušiť. Vedenie školy o niečo neskôr dokonca rozhodlo, že ani za trollov sa nebude znižovať bodový stav celej koleji. Bodová strata postihne len toho študenta, ktorý domáce úlohy neodovzdal. Toto rozhodnutie súviselo najmä s množstvom takých študentov, ktorí sa poprihlasovali na predmety, ale potom sa škole už vôbec nevenovali.

V posledný septembrový deň nás vo vstupnej hale čakal optimistický oznam, ktorý sľuboval príchod viacerých nových profesorov. Všetci sme ich s nadšením vítali a tešili sa, čo nové nás naučia :)

Nepamätám si už, v akom poradí a kedy presne pribúdali rôzne „atrakcie“ do našej školy, no jeden dátum viem celkom presne: 1.10.2004 sme zaregistrovali funkčný rebríček bodov a mamonu. A niektorí študenti aj prejavili patričné nadšenie:

„JUU~SQULE!!

Videli jste ten nadherny zebricek bodu a mamonu?

(Hned nad soutezema)

Je uplne skvelej.

Pani profesorka Sefrenie je nejlepsi.

Nekro.

Áno, profesor Nekro The Gravedigger je mojím vrstovníkom. V tom čase bol študentom prvého ročníka v zmijozelskej koleji a ako vidno, nadšeným študentom.

Tak sme sa radovali, i trošku trápili... život šiel ľahko a tešili sme sa (alebo naopak hnevali) z maličkostí.

––––––––––––––––-

Niekedy v priebehu septembra nastalo aj zopár zmien vo vedení školy - teda pre mňa, ako radového študenta to viac menej znamenalo len nič-moc nehovoriacu zmenu v menách. Odišiel profesor Justy Forsyth a jeho miesto riaditeľa zmijozelu zobrala profesorka Sefrenie z Ylary. Uvoľnené miesto riaditeľa mrzimoru dostal profesor Apofis de Corristo. Riaditeľ školy, prof. Albus Mithrandir Dumbledore sa neskôr rozhodol naplno venovať najvyššej funkcii a miesto riaditeľa Nebelvíru prenechal profesorke Rosiell la Fey.

 

Kapitola tretia - Prvé problémy

(alebo 3. kapitola o antikluboch, petíciách a hrozbách)

Hneď prvého októbra na všetkých obyvateľov hradu čakala šokujúca správa. Pán riaditeľ Albus Mithrandir Dumbledore oznamuje celkovú reformu školy. Plánuje sprísniť niektoré podmienky pobytu tu, a vzdáva sa všetkých činností spojených s priamym kontaktom so študentmi, nebude už robiť súťaže, a vedenie Nebelvíru odovzdá niekomu inému spomedzi profesorov. Prečo sa tak rozhodol? Zdá, sa že isté „dôveryhodné zdroje“ mu priniesli zvesti o intrigách, protekciách a ohováraniach... Neviem o čo konkrétne išlo, všetky tieto veci sa diali mimo mňa a dozvedela som sa o nich práve z riaditeľovho oznamu. V súvislosti s týmito vecami a s akýmsi „antiklubom“ bola dokonca vylúčená zo školy slečna Ariana z Marxu, ktorá údajne stála v jeho čele.

Ľudia tieto udalosti silne prežívali, písali si sovy, diskutovali, jedni verejne vyjadrovali podporu riaditeľovi, druhí pohoršenie nad správaním niektorých študentov, ďalší posielali podporné sovy ľuďom, ktorých sa to týkalo a našli sa aj takí, ktorí navrhovali znovu otvoriť tajomnú komnatu... Postupne sa atmosféra upokojovala. No nie na dlho. Zhruba o dva týždne sa znova objavili zvesti o protestoch a petíciách. Tentokrát pretiekol pohár trpezlivosti aj profesorke Sefrenii z Ylary. Dokonca padli slová o uzavretí školy. Celú situáciu ešte viac komplikovalo ohlásenie útoku akýchsi hackerov, ktorí sa vyhrážali, že našu školu zničia. Roznodnutie malo padnúť na prvej live schôdzi vedenia školy, ktorá sa mala konať v piatok 22. októbra v Prahe. Všetci sme písali maily jej účastníkom i názory na nástenku vo vstupnej hale. Pokúšali sme sa pomôcť nájsť riešenia vzniknutej situácie a dodať tvorcom školy trocha optimizmu a chuti pokračovať v započatom diele. V tom skvelom diele, ktoré nám veľa dávalo, i keď všetky jeho možnosti sme mohli vtedy ešte iba tušiť. Ba mnohé sme ani netušili.

Nakoniec došlo k výpadku, kedy sme do školy nemohli vstúpiť. Či to bol dôsledok plánovaného hackerského útoku, alebo šlo o nejakú inú chybu, sa asi už nedozvieme. Ale po piatkovom stretnutí vedenia sme si mohli prečítať takýto oznam napísaný veľkými písmenami hneď oproti vstupnej bráne:

Něco končí, něco nové začíná

Sefrenie z Ylary (23.10.2004)

Vážený hogwartský lide, určitě jste zaznamenali menší výpadek na Hogwarts. Nemohli jste se přihlásit. Chyba byla způsobena rozpadem jedné tabulky v databázi. Možná samovolným, možná jí někdo pomohl. Každopádně se jistý naprosto bezvýznamný človíček nechal slyšet, že je to jeho dílo a že Hogwarts zničí. Na to odpovídáme, že ať se pokouší udělat cokoli, Hogwarts se nikdy zničit nenechají. Dokud tu bude jediný člověk, kterému bude na Hogwarts záležet, pořád budeme Hogwarts obnovovat. Máme zálohy, máme chuť do práce a máme spousty perfektních studentíků i profesorů.

S tím souvisí i momentální stav - zálohu máme z pondělka, ale vzhledem k tomu, že se tu nic stejně nedělo, to snad až tak nevadí. Čerstvější není problém sehnat, bude-li to nutné. Prosím profesory, kteří od pondělka zadali nějaké známky, aby je zadali znovu. Dále prosím Hanibala Lectera, aby se zaregistroval znovu - bohužel v pondělní záloze ještě není. Stejně tak veškeré uchazeče o zaměstnání. Studenti snad o nic důležitého nepřišli :)

A dále - jak vidíte, zmizely veškeré novinky. Začínáme znova s čistým stolem. To je výsledek našeho pátečního srazu. Je potřeba vyřešit spoustu věcí, takže nečekejte hned zázraky, nebo nějaké konkrétní informace. V každém případě na tom pracujeme. V první fázi chceme přijmout další lidičky. Takže pokud máte kamarády, kteří se nestihli zaregistrovat doteď, budou mít brzo šanci. Podrobnosti se objeví tady v novinkách. Dále je v přípravě nový trestní sazebník. Dohodli jsme se na zřízení postu soudce, který bude řešit vaše spory. Podrobnosti budou opět zde. Dále zřídíme jednotný omluvný list, kde budete mít možnost zapsat, v jakém termínu nebudete na Hogwarts k dispozici. Ze psaní úkolu tak budete omluveni (ale budete mít omezený počet omluv na školní rok). Troll zůstane, ale nebudou se za něj strhávat body koleji - doplatí na to samotný hříšník. Školní tresty nebude možné dávat i za "nedbalý pozdrav". Na kvalitu výkladů i úkolů dbá profesor Graham Dawson. Budete-li mít výhrady, obracejte se na něj. To je zhruba vše k nejnutnějším zásahům. Hogwarts se zase začínají vyvíjet, brzy zprovozníme soubojový klub. Na famfrpálu se pracuje. Na Příčnou bude doplněno další zboží.

Mno, už je toho napsáno dost, takže se s vámi tímto loučím. Děkuji všem za podporu Hogwarts a spoustě z vás i za pomoc :)

Děkuji za pozornost.

______________________________________________________

Niekedy v polovici októbra dostal Mrzimor nových prefektov - po odchádzajúcej Anne Zapomněnkovej a Tomášovi Malicherovi sa novými prefektkami stali Madison Lee a ja - Letitia te Tiba. Mrzimorskou primuskou bola od založenia školy až do dnešného dňa Renny Potterová.

Profesor Corristo bol po krátkom čase po menovaní za kolejního riaditeľa Mrzimoru odvolaný z vedenia Mrzimoru a nahradil ho profesor Arthur Jacobs. Apofis Corristo neskôr dostal novovzniknutú funkciu tajomníka školy.

Kapitola tri a pol - Jeseň vrcholí

(alebo 3,5. kapitola o čase zmien a nových nádejí)

Po tzv. Piatkovom zraze čakali školu viaceré zmeny. Zaviedla sa funkcia sudcu, ktorý by mal rozhodovať v sporoch medzi obyvateľmi nášho hradu. Jeho úlohou malo byť hlavne vysvetľovanie školského poriadku a dohliadanie nad primeranosťou trestov za priestupky. Aby sa, obrazne povedané, neudeľovali tresty za „nedbalý pozdrav“, ale aj naopak, aby niektorí jedinci nemali možnosť beztrestne znepríjemňovať život ostatným. Stal sa ním Samuel Michael Lynd. Ďalej bola zavedená funkcia školského inšpektora (profesor Graham Dawson), ktorý mal dohliadať na kvalitu výuky. Bol zavedený Omluvný list a pravidlá, koľkokrát sa študent môže ospravedlniť z domácej úlohy.

Začali sme takpovediac nanovo, s novým nadšením, novými nádejami, novým elánom... Privítali sme nových programátorov, boli to Gabriel Angel a Miky Ex Deus D'Ghoul. Hneď sa s veľkým ohlasom pustili do práce... najskôr sme stretávali na nástenke oznamy upozorňujúce na nepohodlie pri pohybe po škole spôsobené prácami na zabezpečení ochrany, onedlho sa spustila testovacia verzia tzv. novej veľkej siene, vyhlásili súťaž o najlepší návrh famfrpálu za ktorý bola vypísaná odmena v hodnote vyzbieranej čiastky pôvodne určenej na celkom iný účel. Áno, to je dosť zaujímavý príbeh: Odrazu sa len v rohu vstupnej haly objavila pokladnička s nápisom: „Sbírka na p. Apofise“. Pri nej visel na dvoch špendlíkoch lístok s informáciou, že profesori, myslím kvôli štrajku skřetov v gringotbanke, už dlhší čas nedostali i tak skromný plat, a tak sa finančná situácia p. Corrista zhoršila natoľko, že už mu neostalo ani na rožky. Avšak po zažehnaní najväčšej krízy vyzbieraná suma cca 49 srpcov mala byť venovaná víťazovi verejnej súťaže o najlepší návrh, ako naprogramovať famfrpál.

Postupne sa vracali niektorí ľudia, ktorí predtým zo školy odišli: Justy Ashante Forsyth a Thoremus Lupin. Anna Zapomněnková dokonca vymenila žltý habit za fialový a stala sa „školnicí“. Mala za úlohu výber nových študentov a ich príjem, pomáhať profesorovi Dawsonovi v kontrole a skvalitňovaní výuky a starať sa o triediaci klobúk, aby azda nesplesnivel. Neskôr mala na starosti aj organizáciu výuky a výber predmetov, ktoré sa budú vyučovať na škole. Ale o tom až v niektorej z nasledujúcich kapitol.

Niekoľko ľudí sa zase rozhodlo nás opustiť. Za všetkých spomeniem profesorku Marwel Moses Aglarana, a zo študentov Orland z Orthanku , Leonard Wild, Barbar Augustýn Fowrova. O odchode hovorila tiež vtedy ešte slečna knihovníčka Lítalka Linková. Profesori Forsyth a Lupin nás žiaľ tiež čoskoro opustili. Väčšinou bolo dôvodom odchodov zistenie, že času nemáme toľko koľko by sme chceli, a tak sa musíme rozhodnúť, ktoré veci sú nutné, a ktoré „iba dôležité“. No niektorí sa po dôkladnej úvahe rozhodli iba znížiť počet predmetov a aktivít na škole, ale zostali s nami naďalej.

Zároveň sa v tomto čase vrátili medzi nás dvaja „vypovězeni“ študenti. Ariana z Marxu tu vydržala len krátko, zato Bob Lagi stále patrí medzi výkvet Mrzimoru. Chcete počuť príbeh, ako to bolo? Neviem, kvôli čomu mal Bob zakázaný prístup do školy. No mal to tu veľmi rád, a tak si zohnal všehodžús (mnoholičný lektvar) a v prestrojení za istú zmijozelskú študentku chodieval tajne do Veľkej siene porozprávať sa s priateľmi. Až raz, neskoro večer, keď tu už bolo málo ľudí... myslím, že len dvaja, „spomínaná študentka Eileen“ a ja, vošla do Veľkej siene prof. Sefrenie. Profesorku prekvapilo, keď počula Eileen hovoriť mužským hlasom, no Bob jej všetko vysvetlil. Zdržala sa iba krátko, vždy bývala zaneprázdnená, ale výsledok rozhovoru medzi ňou a zamaskovaným pánom Lagim na seba dlho nenechal čakať. O pár dní, keď jej rozhodnutie schválila aj školská rada už mohol chodiť pán Lagi po škole vo svojom zvyčajnom oblečení :)

V októbri pribudol vo vestibule vchod do novej chodby bol na nej nápis „tajemníkův web“ a viedla priamo do externej pracovne pána tajomníka Apofisa de Corrista. Tu vystavoval oznamy, svoje vyjadrenia k aktuálnemu dianiu, oficiálne „tiskové prohlášení školy“ a tu mal aj priestor na diskusiu či už s členmi školy, alebo s ľuďmi zvonku, ktorí sa o našu školu zaujímajú.

Dňa 28. 10. 2004 sa po prvýkrát objavil v novinkách oznam o konaní historicky prvého výjazdného seminára, ktorý sa konal 18.2. - 20.2. 2005 v Prahe.

14. 11. 2004 bol dátum, kedy sa dosť výrazne zmenilo bodovanie. A to najmä tým, že boli vymazané bodové straty spôsobené neaktivitou niektorých študentov, ktorí sa síce zapísali na predmety, no už sa neobťažovali vypracovávať domáce úlohy. Tiež boli zo školy vylúčení takí študenti, ktorí do tohto termínu neboli zapísaní v žiadnej triede. Profesorka Sefrenie z Ylary sľúbila čoskoro otvoriť registráciu nových študentov, a pri tej príležitosti malo tiež dôjsť k dorovnaniu bodov v závislosti od počtu študentov v daných fakultách. To aby žiadna fakulta (kolej) nebola „handikepovaná“ nízkym počtom študentov.

V novembri bola vyhlásená veľká súťaž v siedmych kolách Sedmiboj.

Jednotlivé koleje do nej nominovali každá štyroch súťažiacich. Za Havraspár boli nominovaní: Sendy Greenová, Sarah Clarissa Cordis, John Werewolf, za Mrzimor: Bob Lagi, Letitia te Tiba, Noreen Raddley, za Nebelvír: Jean Dolus, Peter Sviter, Levandule Pastilová a za Zmijozel: Raven Maris, Fleuriste la Diablesse, Angela Grey. Všetci súťažiaci sa usilovne pripravovali a s napätím očakávali, aké budú súťažné úlohy. Žiaľ, nedočkali sa. Prečo? O tom už budem písať v nasledujúcej kapitole.

______________________________

V priebehu novembra nastali viaceré zmeny vo vedení jednotlivých fakúlt. Cedric Slivers rezignoval kvôli nedostatku času a tak sa novou primuskou Havraspáru stala Sarah Clarissa Cordis.

Nebelvírsky primus Leonard Wild sa rozhodol odísť zo školy. Nahradil ho Sandrik Vrizas, ktorého zase na mieste primusa zastúpil najbohatší študent školy, Jean Dolus.

Kapitola štvrtá - Smutné udalosti

(alebo 4. kapitola o tom, čo všetko sa môže stať)

Na začiatku novembra, presne 5.11. 2004 všetkých zasiahla správa o vážnej autonehode (nevieme, čo robil na mudlovských cestách) jedného z profesorov riaditeľa mrzimorskej koleje Arthura Jacobsa. Mnohí ostali šokovaní, ktorí vedeli, písali povzbudivé slová na nástenku, či do jeho kabinetu. Každý želal pánu profesorovi skoré uzdravenie a zotavenie. O deň neskôr sa profesor prebral z kómy a v pondelok 8.11. mu dokonca sestričky U sv. Munga dovolili používať prenosný krb na komunikáciu s nami, takže čoskoro mohol z pohodlia nemocničnej postele takmer naplno zastávať svoje povinnosti profesora a riaditeľa Mrzimoru.

O to väčší bol šok obyvateľov hradu, keď si prečítali na nástenke telegram od jeho sestry Marie Vostralíkovej:

"Se zármutkem v naších srdcích Vám všem tady oznamuji, že dnes 19. listopadu roku 2004 zemřel náš drahý milovaný profesor, bratr, strýc, milující otec a náš kamarád ARTHUR JACOBS, který zemřel na následky srdečního infarktu.

Marie Vostraliková

S mým bratrem se rozloučíme v neděli 21.11.2004 v úzkém rodinném kruhu."

Ako vážne zasiahla táto správa všetkých študentov i kolegov porfesorov, azda nemusím ani hovoriť. Dlho nám nevedelo „sepnout“, čo sa vlastne stalo. Mnohí na to radšej nechceli myslieť, mnohí sa snažili ako vedeli, vyjadriť účasť a potešiť ostatných, zvlášť jeho rodinu. Študenti dostali zvláštne úľavy, keďže sa s veľkou pravdepodobnosťou nedokázali patrične sústrediť na školskú prácu.

No vír udalostí pokračoval, takže na smútok ani neostalo veľa času. V nedeľu 21. novembra otriasla hradom ďalšia nečakaná správa: Jedna zo zakladateľov a duša celého projektu, profesorka Sefrenie z Ylary, sa rozhodla ukončiť pôsobenie na našej škole. Rozlúčila sa s nami týmito slovami:

Mějte se tu pěkně :)

Z osobnich duvodu jsem se rozhodla ukoncit sve pusobeni na Hogwarts. Dekuji za ty hezke chvile, ktere jsem tu s vami prozila - za ty osklive se na vas zlobim ;)

Souteze, ktere jsou psane na me, dohodnotim, ukoly, ktere jsem dosud neoznamkovala, oznamkuji. Studium mudlu po me nekdo prevezme, vyklad i ukol na pristi termin jsou zadany. Reditele Zmijozelu bude jmenovat skolni rada.

Do budoucna vam preji hodne stesti :)

Sefrenie z Ylary

V hrade zavládol smútok a „stesk“, profesor Nimrandir Elénére dokonca vypísal súťaž s názvom: Stýská se.

Ale to ešte nebolo všetko. Na druhý deň sa objavila správa o rezignácii bradavického riaditeľa Albusa Mithrandira Dumbledora. To už sme sa začínali báť konca... a ten, našťastie len zdanlivý, nenechal na seba dlho čakať. V utorok 23. novembra 2004 sa namiesto brány našej školy objavil oznam o jej konci. Brána školy bola nepreniknuteľne zamrznutá.

–––––––––––––––––––––––––––

V novembri nastali zmeny aj v Zmijozeli a Mrzimore:

Zmijozelský prefekt Nekro The Gravedigger sa stal profesorom, členom školskej rady a kolejním riaditeľom Zmijozelu, skrátka Sefrenie z Ylary mu prenechala celý svoj podiel na Hogwarts. Novými prefektkami sa stali Angela Grey a Fleuriste la Diablesse.

Napokon aj v Mrzimore nastali zmeny. Po úmrtí profesora Arthura Jacobsa sa novým kolejním riaditeľom mrzimoru stal profesor Nimrandir Elénére.

Epilóg - príbeh pokračuje

(alebo minikapitola o novom začiatku)

Avšak to nebol skutočný koniec, študenti, ani profesori sa nechceli školy vzdať. Každý robil čo vedel. Sovy križovali nebo nad našimi hlavami ani čo by mali letecký deň, mnohí sa stretávali v externom pohostinstve zvanom Lidi, v miestnosti Hogwarts, vyhradenej pre nás. (poznámka: teraz je premenovaná na Za okny Bradavic) Niektorí dokonca brali do rúk murárske lyžice a pokúšali sa postaviť novú školu...

Ja osobne som pociťovala najmä nedostatok informácií o tom, čo sa deje alebo nedeje, a tak som sa pokúsila vytvoriť akúsi nástenku informujúcu o novinkách v záchranárskych prácach

(http://www.hogwards.websnadno.cz/).

A vskutku bolo o čom informovať. S nadšením sme sa pustili do rozmrazovania zamrznutých zámkov a práce rýchlo napredovali. Slová zakladateľky školy profesorky Sefrenie z Ylary: „Dokud tu bude jediný člověk, kterému bude na Hogwarts záležet, pořád budeme Hogwarts obnovovat!“ sa splnili.

Ale o tom viac už v druhej knihe spomienok.

Letitia te Tiba